Z Lisabonu do Zeme pradávnych sĺnk - Sao Miguel


Môžem povedať, že tento výlet bol mojím "dream trip-om" roku 2017. A doslova mi (nám) zmenil život...ale o tom potom :) 


Lisabon


Mesto kontrastov. Nech čakáte čokoľvek, dočkáte sa pravdepodobne čohosi celkom iného. Chce to trošku nadhľadu. Mňa to mesto nejak za srdce nechytilo. Ale úprimne, nerada sa predieram uličkami miest, keď je 30 stupňov. Prvé, čo vždy spozorujem je energia a určitá charizma ľudí okolo. Odvážim sa tvrdiť, že Portugalčania oplývajú nezničiteľne pozitívnym nadhľadom na svet a toleranciou.

Sledujúc nočné mesto, tak mi to príde, ako keby tu nikto nemal z nikoho a ničoho strach. Všetci sa bavia so všetkými, usmievajú sa. Starký fajčí na rohu ulice pri bezdomovcovi, s ktorým sa rozpráva, takisto malé dievčatko sa zastaví na kus reči k schúlenej babke, ktorá sedí na zemi zabalená v perinách. 

Lisabon by nebol Lisabonom bez kachličiek, ktoré zdobia takmer všetky stavby. Každý dom je iný a jedinečný. Tradičná kachlička sa volá azulejo. To bolo naozaj pekné.
Azulejo
Odporúčam prieskum centra starého Lisabonu mojou najobľúbenejšou metódou posedenia v polotieni strategicky umiestnenej kaviarničky, popíjajúc kávičku alebo čerstvý fresh a pokukujúc po okolí. Množstvo prepotených turistov, kórejčania so selfie paličkami, ktorí si fotia všetko no najmä svoje hlavy a (naozaj nerozumiem fotkám hlavy s hashtagmi #travel a srdcervúcim odkazom o zmysle života)  pre ktorých je mesto a exkurzia do jeho histórie len oblohou k hlavnému chodu.
ulice Lisabonu

Street art v procese





Gloria Funicular


Most 25 apríla

Chodili sme nejako intuitívne, nebolo nič také, čo by som musela vidieť, okrem mosta a električky, pri ktorej sme stretli priekupníka omamných látok, ktorý mi hneď ponúkal všeličo na predaj. (trochu ma to zarazilo, prečo si vytypoval práve mňa :) )  Čo som ale naozaj chcela, vidieť bol najzápadnejší bod Európy - Cabo da Roca.
Rossio - stanica

Cabo da Roca

Z Lisabonu zo stanice Rossia sme cestovali vlakom do Sintry, cesta trvala asi 40 minút. Zo Sintry potom autobusom 403 z pred budovy stanice.

Je to mystický najzápadnejší výbežok Európy, kde nie je nič, len maják, kríž a reštaurácia. Ak sa pozriete na mapu Európy, tak Cabo da Roca pripomína špičku nosa profilu tváre (Pyrenejský poloostrov je hlava, kde Španielsko sú vlasy, Portugalsko tvár a nos je práve Cabo da Roca :) ) 


Veľkoleposť pocitov je na tomto mieste oprávnená. Mne naskočili zimomriavky hneď, ako ma ovial vertík. 
Striedajú sa tu, dá sa povedať, že všetky 4 živly. Fascinujúce spojenie vody, vzduchu zeme a ohňa. Stojíte nohami na 140 m vysokej skale, pod vami je nekonečná hladina oceánu so silou vodnej masy a podvedomým rešpektom pred jej nesmiernym potenciálom. Dýchate čerstvý vzduch a ste obklopený modrou oblohou, na ktorej sa vytešuje žeravé slniečko. Krása a príťažlivosť prírody je tvorená predovšetkým z pocitov a dojmov. A je to u každého individuálne.

Pre mňa je Cabo da Roca nádherným miestom. Prechádzka po zvlnenom teréne za zábradlím, kam by sme nemali chodiť, bola pre mňa takisto atraktívna. Útesy sú zarastené zaujímavým "kobercom", v ktorom sú vyšliapané chodníčky, ktorými môžte absolvovať prechádzky a dostať sa nižšie k oceánu, ktorý intenzívne ženie vlny proti skalám a dostanete krásny zrakový a sluchový kontakt s Atlantikom. Po viac ako hodinke obdivovania a nasávania atmosféry, sme sa vybrali naspäť do Sintry. Viem, že Sintra je asi najzaujímavejšie miesto v Portugalsku, kde pozornosť priťahuje najmä oranžovo-červeno-žltý hrad, ktorý sme už videli z diaľky, ale neabsolvovali sme tour, pretože ma odrádzali najmä kórejskí turisti, únava, teplo a hlad. 
Myšlienkami som už bola na letisku a tešila sa na Azory.



Sao Miguel

Krásny dátum 7.7.2017 sme odlietali do Ponta Delgada, ešte aj sedadla v lietadle sme mali v 7. rade a gate z ktorého sme leteli mal číslo 207. To nasvedčovalo, že to bude úžasné a tak aj bolo.

Keď sa povie "Azorské ostrovy", málokto ich dokáže rýchlo niekam zaradiť a identifikovať. "Zem pradávnych sĺnk v chladnom tieni tajomstiev, na mapách jej dávno niet"... áno, Atlandída :) Pamätám si, keď som na strednej škole písala prácu o Atlantíde (ani neviem prečo), už vtedy som mala načítaných veľa kníh a článkov o mohutných zemetraseniach a výbuchoch vulkánov, ktoré privolali vlnu, ktorá mala údajne zaplaviť pevninu. Platón vo svojich dielach Tímaios a Kritias udáva, že Atlantída ležala tri dni cesty od Heraklových stĺpov (takto sa v tých časoch volal Gibraltársky prieliv). V tom čase sa lode plavili rýchlosťou tak 20 - 30 km za hodinu. Čiže to môže nasvedčovať o vzdialenosti k Azorom. Takisto Platón tvrdil, že na Atlantíde existovali hory vo výške 7000 až 8000 metrov. Zaujímavé je, že najvyšší vrchol na Azorských ostrovoch sa nachádza na ostrove Pico a ten je vysoký cez 2000 m. Merania z kozmu ukazujú, že je ponorený vo vode až do hĺbky 5 kilometrov. Ostrov je končekom podmorského kontinentu, ponoreného v hĺbke 4 - 6 km, s povrchom ako dnešná Európa. Podľa názoru vedcov kontinenty samy od seba nezapadajú do takej hĺbky.

Ale dosť bolo histórie a teórií... ja osobne tomuto mýtu verím, pretože naozaj tak čarokrásnu prírodu a milých ľudí, energizujúcu a spirituálu energiu navôkol som ešte nikde necítila tak intenzívne. 

Oblasť Azorských ostrovov je zaujímavá tým, že ju tvorí reťaz deviatich ostrovov sopečného pôvodu usporiadaných do troch hlavných skupín. Všetky sú umiestnené v okolí zlomu, ktorý oddeľuje severoamerickú, euroázijskú a africkú tektonickú platňu. Zaujímavé miesto, ktoré mu dodáva energetické vlastnosti často spájané s pyramídami.

Hneď ako sme prišli z letiska do hlavného mesta - Ponta Delgada, tak som chcela okamžite do prírody. Bolo to silno žiadúce po Lisabone. Nešli sme s vidinou, že si ideme prenajať auto (no môžem povedať, že bez auta si neviem predstaviť, ako by sme to zvládli). Vybehli sme "do ulíc" a asi 500 m od nášho ubytovania sme videli auto-požičovňu, tak sme sa šli opýtať, ako to tu chodí s požičiavaním áut. Nechceli žiadny depozit, žiadnu kreditku, proste nám dali auto za 200,- euro na 5 dní. Okamžite sme to vzali a vybrali sa na našu prvú zastávku Sete Cidades, Lagoa Verde, Lagoa Azur, Lagoa do Canario a krásne výhľady "miradouro" v tomto okolí. Z Ponta Delgada to bolo asi tak 20 km.
Vo všeobecnosti ostrov nie je veľký, dĺžka v najdlhšom bode je 62 km a šírka 8 - 15 km. Ostrov by som rozdelila na tri časti - západ, stred, východ.

Západná časť
Ponta Delgada, Cete Cidades, Vista do rei, Lagoa Azur, Lagoa Verde, Lagoa do Canario, Capelas

Samotné hlavné mesto má typickú koloniálnu architektúru. Vybielené domčeky s okenicami rôznych kontrastných farieb, uzučké uličky vydláždené lávovými kameňmi. No, ale rýchlo do prírody...

Toľko odtieňov zelenej a modrej som nikdy nevidela. Doslova orgazmus pre oči a dušu. Ešte aj počasie vyšlo skvelé. Žiadna hmla a dážď. Raz sa stalo, že dole na pobreží bolo slnečno a vyšli sme hore do hôr a jemne mrholilo. No tie tvrdenia, že tam fúka, prší, Atlantik je studený a bude tam chladno, boli úplne mimo reality. 24 stupňov na Sao Miguel je pocitových 35 kontinentálnych. 

Lagoa do Sete Cidades znamená jazero siedmich miest. 
Cete Cidates 


Dá sa ne nich dívať z vysoka - z miesta nazývaného Vista do Rei, ale aj ísť až dole do dedinky.
Výhľad Vista do Rei na zelené a modré jazero
Zaujímavé je tým, že sú tu prepojené dve jazerá susediacich vulkánov úzkym kŕčkom, ponad ktorý vedie portálový most z kameňa. Hladiny majú rovnakú výšku, ale každé ma inú farbu. Menšie Verde je zelené, plytšie a má viac rias. Väčšie je Azul a je modré, hlbšie a odráža viac farbu oblohy.

Neďaleko je Lagoa do Canario, kde si viete prejsť až úplne na vrchol a nájdete tam krásny chodníček, z ktorého sa naskytne dychberúci výhľad. 
Miradouro Lagoa do Canario s výhľadom na Cete Cidates


Na severe východnej časti ostrova sa nachádza dedinka Capelas. Ak pôjdete pozdĺž pobrežia, uvidíte krásneho sloníka, ktorý rastie z oceánu. Útes slonia skala uvidíte snáď z každého "miradouro" alebo "ponta" na tejto strane ostrova.
Capelas - slonia skala


Stredná časť
Vila Franca do Campo, Ilheú da Vila, Ponta Garca, Ribeira Grande, Maia, Lagoa fo Fogo, Salto do Cavalo

V čase keď sme boli na ostrove, sa konal Redbull cliffdiving world series 2017 na malom ostrovčeku, ktoré patrí mestečku Vila Franca do Campo. Skoky do vody z útesu vysokého 28 m a 20 m. Estetický zážitok. Toto podujatie sa konalo v sobotu a v nedeľu bolo finále. Musím povedať, že organizácia bola dosť zlá. Nakoľko skáču z ostrovčeka, ktorý je asi 500 m od pobrežia, ak to chcete vidieť, tak musíte mať loď. Na ostrov Vás nepustia. Pýtali sme sa organizátorov od Redbull, že ako sa tam môžeme dostať, tak odpoveď bola, že všetky lode sú už plné a poslali nás do Club Naval. Tam nám povedali, že majú už len kajaky, že si to tam môžeme odveslovať.
Redbull cliffdiving 2017 - plošinky 20 (ženy) a 27 (muži) metrov

jazda okolo ostrova Vila Franca

Ostrov z brehu ostrova Sao Miguel :)
Úprimne si neviem predstaviť, že by som v kajaku sedela na vode celý čas v rovnakej polohe a snažila sa držať balans. To by som z tých skokov nemala zážitok, ale skôr stres. Zmierili sme sa s tým, že v sobotu to teda vidieť nebudeme a vymýšľali sme, ako sa dostať na finále. Keď sme sedeli na capučínku z prášku v jednej prístavnej reštaurácii, tak nám napadlo, že sa opýtame čašníka, či o niekom nevie, kto má loď a kto by nás tam vzal. Vybavené!!! Za 20,- Eur domáci rybár na jeho loďke nás tam vezme. Nás a ďalších desiatich turistov, ktorí ráno čakali v prístave a pýtali sa okolitých vlastníkov lodí, či majú voľné miesto. Bol to zážitok vidieť ako tí najlepší z najlepších skáču z takej výšky do vody. Show trvala približne 2 hodinky. Skákali muži aj ženy. Atmosféra na vode bola skvelá. Lode plné ľudí fandili, slnko pieklo a všetci sa tešili. Preto mi bolo divné, že si to Redbull nezorganizoval lepšie, pretože záujem o to bol veľmi veľký.
Nasledujúci deň, sme sa vybrali na ten ostrov, z ktorého útesov skákali, pretože v deň súťaže sa na neho nesmelo. Maličký pozostatok sopečnej činnosti, ktorý sa nachádza asi 500 metrov od pobrežia.

Kráter bývalej sopky tu vytvoril prekrásne miesto. V strede ostrova nájdete akýsi „prírodný bazén“, ktorý je s oceánom spojený úzkym kanálom. Strmé svahy obývajú rôzne endemity a bohatý život ponúka aj samotná lagúna. Domáci to volajú aj prsteň princeznej. Zaujímavý prírodný úkaz. Andy chcel z tých útesov skákať, no bol tam zákaz vstupu. Pýtal sa plavčíka, ktorý bol vo vnútri ostrova, ale ten mu to nedovolil, kvôli tomu, že môžu dôjsť policajti. Nevadí :) ja verím, že si odtiaľ ešte niekedy skočí.
Vo vnútri ostrova Vila Franca

Nový deň, nové prekvapenie. Znovu sme niekde hore. Na obe strany vidieť more a uprostred krásna lagúna obklopená žiariacou zelenou farbou. Vegetácia ako z Jurského parku. To je Lagoa do Fogo. Prenádherné výhľady na každú stranu. No ak hovorím o tých výhľadoch, musím povedať, že to tu majú veľmi vymakané. Na každom jednom "odpočinkovom mieste" alebo výhľade sú kamenné stoly, stoličky, prístrešok, gril, voda a dokonca nikde aj toalety.
Lagoa do Fogo

Lagoa do Fogo

Miradouro Lagoa do fogo

Ponta Garca na juhu a Maia na severe boli malé dedinky, kde sme boli ubytovaní. V Ponta Garca, hneď pred naším domčekom bola "whale zone", kde sedel chlapček a čakal kedy sa objaví nejaká velerybka. Ja som ich videla všade :) :) mojím orlím zrakom. No, že vraj to boli len lode.

Ribeira Grande je mestečko na severe, kde som hľadala magnetky. Nikde som ich totiž nemohla zohnať. A ešte tam aj na pobreží bolo kúpalisko so skokanskými mostíkmi :) 



Jeden deň sme sa vybrali niekam, ani sme nevedeli kam a prečo, proste sme šli hore a hore medzi poľné cesty a farmárske domčeky až sme došli na vrchol Salto do Cavalo a naskytol sa nám opäť úchvatný pohľad.


Salto do Calvo

Východná časť
Furnas, Caldeiras das Furnas, Povoacao, Nordeste, Ponta Arnel, Pico da Vara, Ribeira dos Caldeiroes



V juhovýchodnej časti ostrova leží mestečko Furnas. Vyznačuje sa početnými prameňmi horúcej vody. Areál Poza Dona Beija patrí medzi oddychovú časť mestečka s viacerými bazénikmi s termálnou vodou s obsahom železa. Nešli sme sa tam kúpať, pretože aj bez termálneho prameňa mi bolo dosť teplo, to isté sa nachádzalo aj v mestečku Povoacao, kde sme si zašli na obed a omáčať nohy v oceáne.
Povoacao

Povoacao


Najaktívnejšou oblasťou ostrova je práve táto oblasť v okolí Furnas, pretože sa tam nachádzajú fumaroly. Navštívili sme Caldeiros das Furnas. Fumaroly sú miesta, kde sa horúce zemné plyny dostávajú na povrch alebo sa stretávajú s podzemnou vodou a vytvárajú jazierka zapáchajúce sírou. "há dva Es, smrdí ako pes" :) doslova. V niektorých dierach voda divoko vrela až to hučalo, bublalo a strašne smrdelo.  V blízkosti jazera Lagoa das Furnas, sú fumaroly pripravené na varenie miestnych špecialít. Videli sme ako z hlbokých vybetónovaných dier vyťahujú veľké hrnce.

Smradľavá síra




Severné pobrežie okrem niekoľko málo dobrých pláži pre surfistov ponúka miestnym aj vhodné podmienky na pestovanie čaju (chá). Priamo na mieste si možno pozrieť čajové plantáže. Bývali sme blízko jednej plantáže Gorreana, ale nešli sme sa pozrieť. Nebolo času, škoda. Toto miesto patrí medzi jediné v Európe, kde sa čaj pestuje.

Blízko dedinky Achada sa nachádza prenádherná príroda, park - Ribeira dos Caldeiroes. Vodopády, kvety, skaly, zeleň, čerstvý vzduch a energia, ktorá prúdi z každého lístočka. Naozaj som sa niekedy cítila, ako by som bola v nejakej vymyslenej rozprávkovej krajine. 


Cestou po východnom pobreží, sme prešli mestečkom Nordeste, v blízkosti ktorého sa nachádzala rybárska osada pod útesom a maják Ponta do Arnel. Prudké klesanie a prudké stúpanie naspäť nahor. Parádne sme sa zapotili, ale opäť to tam vyzeralo krásne. Sedeli sme na lávových kameňoch pri brehu Atlantiku a len tak čumeli na vlny.
Maják Arnel

Rybárska osada pod majákom

Potom sme to zvrtli do vnútrozemia, pretože sme chceli nájsť najvyšší vrch Sao Miguel - Pico da Vara 1105 m.n.m. To bola cesta na neuverenie :) Zase sme stúpali hore najskôr po peknej asfaltke, tá sa potom zmenila na červenozem a hnedozem, cez ktorú boli pováľané stromy, tak sme to otočili a šli inou cestou. Biele auto bolo červeno-hnedé. Stále sme kdesi stúpali, medzi hory a lesy. Nikde nikto len kravičky, ktoré sa pásli na okolitých lúkach a potom zase nič, len stromy... tmavozelené, svetlozelené, krikľavozelené... Opäť raz krásne! Nikto nikde, žiaden človek ani auto po celý čas. V mape som sa stratila. Keď zrazu sme sa rozhodli zastať a vybehnúť na také miesto, kde sa naskytol pohľad na okolité kopce a vrchy a podľa GPS, sme sa dívali na ten náš Pico, ale netušili sme ako hore. Nevedeli sme to nájsť. Stáli sme uprostred prírody, navôkol len čistá zeleň a moje zimomriavky.




Myslím, že na tomto ostrove sme prešli takmer každý kút a viem, že na Azory sa ešte vrátim, pretože ostáva ešte osem ostrovov, ktoré sme nevideli. Ešte dlho budem vyčerpávať energiu, ktorú som si odtiaľ doniesla. Bol to naozaj najkrajší výlet a krajina, akú som zatiaľ za celý čas svojho postupného objavovania sveta videla.
PS: inak auto sme vracali tak, že sme ho ráno nechali na parkovisku pred letiskom, odomknuté a kľúče boli pod koberčekom. Tak to chcela auto-požičovňa. :) 

Celkový dojem:
Ako z rozprávky.

Budget na osobu:

Letenky a cesta na letisko: Budapest - Lisabon - Ponta Delgada a naspäť -                  170,- eur
Ubytovanie: Lisabon - 1 noc - 25,- eur
           Ponta Delgada - 1 noc - 20,- eur
               Ponta Garca - 2 noci - 80,- eur
                            Maia - 2 noci -  40,- eur
Požičanie auta (spolu 200) 5 dní/ osoba - 100,- eur

SPOLU -  435,- eur/osoba 
                      

 

#BEAutifulworldbyBEA Template by Ipietoon Cute Blog Design