Jasminkine dobrodružstvá pokračujú v Slovinsku alebo aj...jedným autom tam a druhým naspäť

Toto mega teplé leto mi úplne roztápalo mozog a preto som vyberala miesta, ktoré by nemuseli byť až tak horúce v to horúce leto. Za teplom potom pôjdeme niekedy v zime, keď nám bude zima. A možno nie :)
Čím ďalej som viac a viac presvedčená, že cestovať s deťmi je zážitok pre veľkých i malých a obohacuje celú rodinu. Podľa mňa je to prínosné už aj pre malinké bábätká, o ktorých sa tvrdí, že si ešte nemôžu nič pamätať, no myslím, že všetko vnímajú - nové prostredie, nových ľudí, inú farbu pleti... Takisto som presvedčená o tom, že spoločné chvíle mimo domu tiež upevňujú partnerský vzťah. Že všetky nástrahy, ktoré na nás na ceste čakajú, majú zmysel. Často je to hlavne o nastavení nás rodičov, o našich obavách a predsudkoch, že “sa to nedá”. Dieťa väčšinou zvládne omnoho viac, ako si dokážeme predstaviť, len mu musíme dať tú možnosť objavovať nové a nepoznané. A je mu pritom úplne jedno, aké cieľové miesto zvolíme, či susednú dedinku alebo „koniec sveta“. Pre dieťa je podstatné, že sme všetci spolu.

Triglavský národný park znel ako fajn únik pred rozhorúčenou Bratislavou a nie je to ďalej ako cesta do Košíc. Zopár prestávok na výmenu okakošených plienok a podvečer sme sa už zmoknutí motali cez tiesňavu Vintgar, ktorá je neďaleko populárneho mestečka Bled. Jasminka keď cíti vodu a najmä sviežu tak sa veľmi teší. Počkali sme pod skalou kým tie hromy - blesky ustúpia a prešli sme ju celú. Mala 1,6 km, čerstvý vzduch po daždi, riečka, vodopády...no krása. Po tom moje srdce túžilo.







Ešte sme stihli aj vybehnúť na hrad Bled a pozreť západ slnka pred zatmením krvavého mesiaca. 
Ubytovanie som našla priamo v národnom parku pod lyžiarskou zjazdovkou. V zime by som tam veľmi rada šla. Soriška planina, nad Bohijnskym jazerom.

Ráno sa zobudíš, parádnych 16 stupňov, ktoré samozrejme cez deň vylezú na 25-28, ale horských - príjemných.

No to bola tá lepšia časť výletu... samozrejme som ráno mala plány ako pôjdeme na Soču, na útesy, bude sa skákať do vody, Jasminka bude mačať nožky smradošky...ale ten krvavý spln nám zmenil plány a chalani rozdrbali auto. Hovorme o verzii, že ...cesta kľukatá, mokrá po daždi a keď dáš "kilo" tak ťa "dobre" vynesie do lesa. Ja s Jasminkou sme samozrejme v aute neboli. A to sú tie nástrahy ciest. Samozrejme najprv som sa bála, potom som bola nasratá, potom smutná a nakoniec šťastná, že sa nič vážne nestalo...len sa rozbilo auto, ktoré je nahraditeľné. 

Takže ďalší deň vyzeral tak, že šofér Tečko hľadal spôsoby ako nás dostane domov a ako dostane auto z lesa a rodinka si šla na túru namiesto čvachtania vo vode. Keďže sme boli obmedzení lokalitou, kde naozaj boli len kopce naokolo, tak nám nič iné neostávalo len to tam hore ísť preskúmať.
Bolo to naozaj krásne...až kým nezačalo pršať.







Zišli sme dole a to už sa vrátil aj náš stratený šofér, ktorý nevybavil nič. No nakoniec všetko dobre dopadlo a na ďalší deň po nás na otočku došiel kamarát z BA.  (v núdzi poznáš priateľa naozaj funguje) Šli sme ešte na obed k jazeru Bohijn a putovali poloveselí domov.




Snáď si niekto z tejto cesty vzal ponaučenie, aj keď.... aj o tom je život. :)

0 komentárov:

Zverejnenie komentára

 

#BEAutifulworldbyBEA Template by Ipietoon Cute Blog Design