Svadba na tajňáša lebo láska aj hory prenáša

A teda...

posvadobné oznámenie

Bol júlový (alebo už augustový) večer, keď sme sedeli doma a bola u nás moja mama (a.k.a. švekra), keď zrazu povedala, že aké pekné dátumy budú v auguste 18. 8. 2018 a 28. 8. 2018, také magické. A začali sme vtipkovať o tom, že by sme mohli mať vtedy svadbu... veď osmičky, nekonečno, magický dátum.18tého sme hneď zrušili lebo vtedy sme už mali dohodnutú cestu do Fínska a 26. - 27. 8. 2018 sme mali mať návrat.

Ja som hneď zbystrila, lebo 28. 8. naša Jasminka bude mať (mala) polroka. Koľko krásnych náhod. Mamina sa hneď do toho pustila, veď vezmite sa... Videla som zľaknutý výraz na Andyho tvári, že drbe vám baby, 17. 8. ideme preč a za tri týždne chceme mať akože svadbu?? (on si ma chcel vziať, ale nerátal asi s tým, že to bude taká haluz a ešte vtipkoval, že aj 29. 9. 2019 je pekný dátum :) )

Ja som bez váhania povedala, že paráda by bola ju mať v Tatrách a na Lomnickom štíte a tajne. Dohodli sme sa, že napíšem na obecný úrad do Vysokých Tatier, či to je možné a čo to obnáša, a keď mi v blízkej dobe odpovedia, tak ideme do toho. Odpoveď na môj email bol do niekoľkých minút, čo som ostala veľmi prekvapená a povedala som si, že asi to tak má byť. Ideme do toho!!! Môj, teraz už manžel, nebol proti.

Nuž, po 28 mesiacoch čo sa poznáme, sme sa rozhodli, že práve 28. 8. 2018 (polročko našej dcérky) sa vezmeme na “tajňáša”. A ak mám pravdu povedať svadby mi naháňali vždy hrôzu. Aj tie, na ktoré som bola pozvaná. Jedno veľké teátro a takmer vždy na jedno kopyto. Neinklinujem k akciám tohto druhu, no samozrejme teším sa z každého nového uzatvoreného manželstva. Nikdy som nebola ten typ, čo by túžil po princeznovských šatách a veľkej hostine plnej rezňov, koláčov a rodiny z 25. kolena. Pravdupovediac, ani som neverila, že sa niekedy vôbec vydám... a potom prišiel on... a ona... keďže náš spoločný život začal trochu odzadu a rýchlo, tak nech aj tak bláznivo pokračuje. Chceli sme svadbu obaja, ale mne bolo zle z toho plánovania.

počasie nám neuveriteľne prialo, kedže deň predtým aj deň po tom bolo zamračené a pršalo

Ako môže niekto niečo plánovať rok, byť z toho v strese, až kým to nevypukne a potom aj celú svadbu len riešiť či je všetko v poriadku, či sa hostia bavia. Objednávať koláče, menu, sálu, hudbu, výzdobu, kvety, sviečky, menovky, darčeky, make up, šaty, družičky... nie ďakujem. Ešte aj vlasy som si robila sama...ehm...umyla a vyžehlila. Moje plánovanie mi trvalo tak necelý deň :) Veď to má byť predsa o nás a pre nás. No a nehovoriac o tom, že toľko strateného času, nervov a peňazí vôbec nestojí za jeden deň obžerstva (teda nie mne). Keď som nad svadbou uvažovala, tak prvá myšlienka bola tajne sa vydať v exotike... ale nedokázala som sa ztotožniť s tou extrémnou romantikou a gýčom.

A čo tak najkrajšie miesto na Slovensku a rovno jeho vrchol??? Tadádádá... veď láska aj hory prenáša. Na vybavenie našej svadby mi stačili:

• tri maily a jedna návšteva matriky pre vybavenie delegovaného sobáša, 
• nákup lístkov na lanovku cez nie celkom vydarený web, 
• nákup obrúčok, čo sme tiež zvádli hneď v druhom zlatníctve na Obchodnej, 
• vytvorenie posvadobných oznámení, ktoré som robila sama a trvalo mi to asi 9 minút..., 
• nákup obleku v Zare, deň pred svadbou a po 1900 km ceste z Fínska, 
• objednanie sukne od Silkskirt, ktorá ma čakala na pošte tiež deň pred svadbou, 
• zohnanie svedkov a žiadosť o mlčanie :), 
• upečenie torty - žiadosť o upečenenie sme dali v nedeľu a v pondelok bola hotová, v utorok zjedená :) A všetkým chutila. Mám to ja ale dobrú svokru.

torta

Je pravda, že za svadbu v tatranskej prírode sa pripláca, ale stálo to za to.

obrad - matrikárka, poslanec, svedkovia a my dvaja

podpis už ako Adamovičová

môj svedok - brat

Andyho svedok - Tečko

Cestou lanovkou hore na Skalnaté pleso nás ľudia obdivovali a fotili si nás a úprimne priali všetko dobré. Veľmi som bola z toho šťastná. Aspoň budeme mať čo rozprávať naším deťom, že sme nemali takú obyčajnú svadbu... a špecialne Jasminke, ktorá na nej oslavovala polrok :) 

Dúfam, že sme inšpirovali aj Vás.

...a žili šťastne...

Inak som sa kdesi dočítala o "mágii" dňoch svadby a svadba v utorok znamená bohatstvo. Asi na tom niečo pravdy bude lebo malinká Jasminka a môj muž sú moje najväčšie bohatstvo :)

A veď možno ešte bude aj nejaký bašavel, keď mama prestane byť mliekáreň 🐐🐐 ,lebo aj ona by rada už ruky hore.


Ak by niekoho zaujímala finančná stránka:

• žiadosť v BA o dovolenie delegovať sobáš - 20,- eur 
• prijatie žiadosti v Tatrách - 20,- eur 
• sobáš mimo úradne určenej sobášnej miestnosti - 470,- eur 
• sobáš mimo určených sobášnych dní - 20,- eur 
• lístky na lanovku pre matrikárku a sobášiaceho poslanca plus svedkovia a ostatní, ktorých chcete mať hore - jeden lístok z Lomice až na Lomničák stojí 44,- eur 

Ostatné je už na Vás.

Inak... aj naša svadobná cesta bude celkom úlet :)

z vnútra máme vygravírované "A 💛 B Lomnický štít 28. 8. 2018"

Roadtrip cez pobaltie až do zeme tisícich jazier

Ďalší príbeh z edície Jasminkiného spoznávania sveta, ktoré si nebude pamätať :) Zem jazier, sobov a salmiakki.
Do Fínska som vždy veľmi chcela ísť a vidieť tie mini roztrúsené ostrovčeky (archipelago) , prírodu a Laponsko. Dve z uvedeného sa mi splnilo vďaka tomu, že svokra tam má kámošku, ktorú sme šli pozrieť. Najskôr som bola pripravená kupovať letenky, ale potom mi napadlo, že načo, keď môžeme ísť autom cez pobaltské krajiny, ktoré som takisto veľmi chcela vidieť. A tak aj bolo. 

Trochu som sa obávala ako zvládne ani nie 6 mesačné bábätko 2000 km cestu naprieč šiestimi štátmi, ale zvládla to ako pani. (teda ani nie jasom mala obavy, ale tie reči okolo ma vystrašili)  Najväčšia a jediná rada, ktorú môžem dať pre potencionálnych cestujúcich s bábätkom je, že nepočúvajte rady premúdrených mamičiek, ktoré o tom vedia písať blogy na 20 strán ( čo papkať, čo zbaliť, koľko plienok, koľko bodyčiek...) alebo ľudí, ktorí nemajú deti. Budem sa možno opakovať, ale naozaj je to len o nastavení rodičov, bábätko sa ľahko prispôsobí. Keď som nervózna, tak aj ona plače, keď som v pohode tak niet na tú srandu s ňou. Samozrejme treba vykročiť trochu z komfortnej zóny a počúvať prosby svojho dieťaťa, ale to je také samozrejme pre maminky. Ja ďakujem Bohu, že môžem (vtedy v auguste ešte) full time kojiť a už som sa to naučila robiť, aj keď je v sedačke a počas jazdy autom, takže prestávky  sme eliminovali len na natiahnutie, prebalenie a kúpenie nejakého jedla. A aj keď je nesvoja, stačí ukázať cecok :) a už je kľud.

Naša cesta mala prvú zastávku v Prahe, kde sme šli ešte pred odchodom na sever na svadbu. Ženil sa Andyho bratranec. Doslova za 5 minút 12 sme zistili, že šaty na svadbu pre mňa a Jasminku sme zabudli v Bratislave. Teda, môj milovaný mužíček, keď nakladal veci do auta si to nevšimol a nechal tašku so šatami na parkovisku v garáži. A toto sú tie veci ... najskôr som myslela, že ho zaškrtím, ale potom sme outfit  "dolepili" s Andyho sesternicou a len sa na tom smiali. Keď nejde o život nejde o nič.

svadobný outfit roka :) 

Anička a Martin

V piatok bola svadba a v sobotu okolo 15:00 sme vyrazili do Poľska. Výmyselná manka chcela vidieť ešte Wroclav.

Obed v Čechách, večera v Poľsku, káva v Litve, nocľah v Lotyšsku a trajekt z Estónska do Fínska

Okrem toho, že majú úplne na prd cesty a najviac som z toho bola nervózna, tak Wroclav je naozaj pekné mesto a fajn zastávka na večeru. Nájsť parkovanie takisto nebola prechádzka ružovou záhradou. No to námestie a celkový dojem z mesta za to stálo. Farebné, malebné domčeky... Charizmou mi pripomínalo Prahu. Veľmi veľa turistov, ale akosi mi to nevadilo (za iných okolností mi strašne vadia húfy ľudí, ktorí sa všade tlačia) Dali sme si večeru a nasadli do auta, pretože sme mali pred sebou ešte tak 700 km do Kaunasu, kde sme mali mať prestávku.

Wroclav

Litovské hranice sme prešli skoro ráno okolo 6:00. Tá noc bola peklo. Poľské cesty sú smrrrť.

Nedeľa v Kaunase- nikde nikto. Prišli sme k hradu, ktorý bol zatvorený a pred ním bola kaviarnička, tak sme si dali teda tú vytúženú (inak hnusnú) kávu a šli ďalej. 

Kaunas

Zastavili sme sa ešte na veľmi bizarnom až morbídne strašidelnom mieste - hora krížov pri Šiauliau. Je vzdialená asi 25 km od tohto mesta a je celkom známou atrakciou, za ktorou chodia turisti z celého sveta. (najmä aziati si robiť selfíčka) 
Medzi litovskými pláňami sa zrazu vystrčil pahorok, na ktorom bolo neuveriteľné množstvo krížov (a autobusov). Podľa údajov ide o číslo až cez milión. Táto hora má svoj význam už od 14. storočia, keď tam bola pevnosť livonských rytierov. Neskôr vznikol malý pahorok, ktorý bol masovým hrobom padlým poľským povstalcom. Po obsadení Litvy Ruskom a po vytvorení sovietskeho zväzu si socializmus neželal takéto miesto a niekoľkokrát boli kríže spálené. Aj práve preto sa táto hora krížov stala silným symbolom Litovcov proti socializmu. Ešte väčší význam dala tomuto miestu návšteva pápeža Jána Paula II, kedy tam aj celebroval omšu a priniesol veľkú drevenú sochu Krista. Teraz tam chodia pútnici z celého sveta a "pichajú" si tam svoje vlastné krížiky s prosbami a modlitbami. Zvláštne až divné.

Hora Krížov

Drevená socha Krista od Jána Paula II

V ten istý deň sme ešte stihli prebehnúť do Lotyšska, pozrieť Rigu a ubytovať sa pri studenom Baltickom mori. 

v Rige na čajíčku

Studený Baltik

Ráno sme opäť nasadli a rútili sme sa hore po pobreží až do Tallinu, čo bolo cca 200km Tieto krajiny majú parádnu infraštruktúru, cesty boli naozaj super, ale veľmi obmedzujúca rýchlosť 100-110km/h, načo som aj doplatila. :)

Trajekt Tallink vyplával o 12:30 a cesta trvala 3hodiny. Mali sme kajutu, tak sme sa vyspali a natiahli. V Estónsku pršalo celý čas aj v Helskinkách, keď sme priplávali. Ešte nás čakala jedna cesta z Helsínk do Turku, kde nás už čakala svokrina kamarátka Ritva s manželom Timom.

Jasminka oddychuje v kajute Tallinku

bye bye Tallin

Úžasné Fínsko

Naantali, Merimasku, Turku, Västra Börsskär, Hellsinki

Naantali je malinké mestečko na juho-západe Fínska. Práve tam sme boli ubytovaní v jednom malom bytíku blízko mora a Moomin worldu. Nepočuli ste o tom ešte? Ani ja. Je to veľmi populárna, náučná a zábavná fínska rozprávka o Mumíkoch. link na youtube: Mumíci- Jar v údolí . A ten Moomin world je niečo také ako fínsky "Disneyland". 

Brána do Moomin worldu

Naantali prístav

vysmiati fotrovci po behu

tieto farebné krásne domčeky

Z Naantali sme jazdievali do Merimasku (asi 11 km), kde býva Ritva a Timo. Je to taký väčší ostrov, na ktorý sa dá dostať cez most (jeden z mnohých), kde sú len lesy, voda a niekde v uličkách schované domčeky. Ich domček bol naozaj pekný. Veľmi sa mi páči ten škandinávsky cit pre dizajn. Samozrejme nechýbala sauna a prístup do mora,  kde mal Timo odparkované lode. 

Merimasku

schody do sauny

výhľad z domu na more a saunu

to nazbieral v lese za domom

Nevynechali sme ani najstaršie mesto Fínska Turku, ktoré bolo až do roku 1812 hlavným mestom krajiny. Prešli sme sa popri rieke Aura, dali obed, poobzerali okolie a prístav a šli naspať do Naantali.

Turku

Sedieť sa naučila vo Fínsku

Pre mňa najkrajší zážitok bol výlet loďou cez fínske archipelago až na ich vlastný ostrov, ktorý sa vola Västra Börsskär. (znamemená to niečo ako západná kapsa) 
Čo je to vlastne archipelago? Súostrovie, ktoré vzniklo ešte z čias doby ľadovej a tvorí ho  cca 40 000 ostrovčekov. Členité zalesnené ostovčeky sú typickým znakom tohto národného parku. My sme sa teda na jeden z nich dostali. Má rozlohu asi 1 hektár a sú na ňom 2 domčeky. Plavili sme sa k nemu tak hodinku a pol. Bol jeden z tisíc ostovov, okolo ktorých sme prešli. Ritva a Timo tam trávia voľné dni a takisto robia na objednávku tours. Toto je stránka http://yachting.fi/en/ a určite, ak budete v tomto okolí sa im kľudne ozvite a zabookujte si cez nich ubytovanie a urobia Vám aj okružnú jazdu po archipelagu. Sú naozaj milí a pohostinní. Neviem však povedať cenu.

kapitánka si dáva šlofíka

Domček na ich ostrove Västra Börsskär

sem ideme

z ľava: svokra, Timo, Andy a Ritva

Depatky na hrane s Timom. Inak on veľmi pekne a zaujímavo rozprával o všetkom

Šťastné bábätko

"kuchyňa" na ostrove

domček

Na ostrovčeku Västra Börsskär sme si ugrilovali ryby, prešli sme sa, oddýchli, rozbili dron a šli sa pozrieť na ďalší väčší ostrov Inio, kde sme si dali pivko. Inak ten čierny chlieb na fotke bol vynikajúci.
Veľmi príjemne som sa tam cítila. Sedíš na ostrove, medzi tisícami ďalších ostrovov, kde nikto nie je, a možno aj je, ale nikoho nevidíš. No worries!!!

Dokonca Andy jedol ryby

Inio

Pohľad na archipelago z dronu

Mapa s vyznačením ostrova a takisto vidno kde je Merimasku, Naantali, Turku

Príjemný týždeň na Juhozápade Fínska sme ukončili návševou hlavného mesta Hellsinki. Pozreli sme si ich významné chrámy a previezli sa na ruskom kole, čo bol pre mňa asi najväčší zážitok z toho mesta. No a večer sme sa naložili na trajekt a dali sme si  takmer trojhodinový napíček v kajute trajektu.

niekto to nazvládol :)

V ruskom kole

Manka prevzala riadenie v Estónsku a zastavila až pred hranicami s Poľskom. Veď nás potom aj doma "prekvapila" pokuta z Litvy. Našťastie nie sú až tak prísni. 

Viac 4000 km sme dali celkom v pohode. A môžem povedať, že nemám rada poľské cesty a dúfam, že nimi tak skoro nepôjdem. :)

Čo nás táto cesta naučila?

• Fínsko je krásne
• čo nás nezabije, to nás posilní
• keď nejde o život, nejde o nič
• bábätko je v pohode, keď aj mamka je v pohode
• kojenie nás zachránilo pri takej dlhej ceste
• bábätko skúsilo, že aj v augustových horúčavách vie byť zrazu príjemne chladno
• naučila sa sama posadiť a po fínsky :)
• nie sú potrebné diaľničné známky na cestách cez tieto krajiny
• nafta bola najlacnejšia v Estónsku
• poľské cesty sú hrozné 
• cesta trajektom z Tallinu do Helskink trvala 3 hodinky, jednu cestu máte s kajutou a druhú nie, to sme si prikúpili. Spiatočný lístok na Tallink stál cca 50,- eur. (www.aferry.sk) 

naša cesta