Roadtrip cez pobaltie až do zeme tisícich jazier


Ďalší príbeh z edície Jasminkiného spoznávania sveta, ktoré si nebude pamätať :) Zem jazier, sobov a salmiakki.
Do Fínska som vždy veľmi chcela ísť a vidieť tie mini roztrúsené ostrovčeky (archipelago) , prírodu a Laponsko. Dve z uvedeného sa mi splnilo vďaka tomu, že svokra tam má kámošku, ktorú sme šli pozrieť. Najskôr som bola pripravená kupovať letenky, ale potom mi napadlo, že načo, keď môžeme ísť autom cez pobaltské krajiny, ktoré som takisto veľmi chcela vidieť. A tak aj bolo. 

Trochu som sa obávala ako zvládne ani nie 6 mesačné bábätko 2000 km cestu naprieč šiestimi štátmi, ale zvládla to ako pani. (teda ani nie jasom mala obavy, ale tie reči okolo ma vystrašili)  Najväčšia a jediná rada, ktorú môžem dať pre potencionálnych cestujúcich s bábätkom je, že nepočúvajte rady premúdrených mamičiek, ktoré o tom vedia písať blogy na 20 strán ( čo papkať, čo zbaliť, koľko plienok, koľko bodyčiek...) alebo ľudí, ktorí nemajú deti. Budem sa možno opakovať, ale naozaj je to len o nastavení rodičov, bábätko sa ľahko prispôsobí. Keď som nervózna, tak aj ona plače, keď som v pohode tak niet na tú srandu s ňou. Samozrejme treba vykročiť trochu z komfortnej zóny a počúvať prosby svojho dieťaťa, ale to je také samozrejme pre maminky. Ja ďakujem Bohu, že môžem (vtedy v auguste ešte) full time kojiť a už som sa to naučila robiť, aj keď je v sedačke a počas jazdy autom, takže prestávky  sme eliminovali len na natiahnutie, prebalenie a kúpenie nejakého jedla. A aj keď je nesvoja, stačí ukázať cecok :) a už je kľud.

Naša cesta mala prvú zastávku v Prahe, kde sme šli ešte pred odchodom na sever na svadbu. Ženil sa Andyho bratranec. Doslova za 5 minút 12 sme zistili, že šaty na svadbu pre mňa a Jasminku sme zabudli v Bratislave. Teda, môj milovaný mužíček, keď nakladal veci do auta si to nevšimol a nechal tašku so šatami na parkovisku v garáži. A toto sú tie veci ... najskôr som myslela, že ho zaškrtím, ale potom sme outfit  "dolepili" s Andyho sesternicou a len sa na tom smiali. Keď nejde o život nejde o nič.
svadobný outfit roka :) 

Anička a Martin

V piatok bola svadba a v sobotu okolo 15:00 sme vyrazili do Poľska. Výmyselná manka chcela vidieť ešte Wroclav.

Obed v Čechách, večera v Poľsku, káva v Litve, nocľah v Lotyšsku a trajekt z Estónska do Fínska

Okrem toho, že majú úplne na prd cesty a najviac som z toho bola nervózna, tak Wroclav je naozaj pekné mesto a fajn zastávka na večeru. Nájsť parkovanie takisto nebola prechádzka ružovou záhradou. No to námestie a celkový dojem z mesta za to stálo. Farebné, malebné domčeky... Charizmou mi pripomínalo Prahu. Veľmi veľa turistov, ale akosi mi to nevadilo (za iných okolností mi strašne vadia húfy ľudí, ktorí sa všade tlačia) Dali sme si večeru a nasadli do auta, pretože sme mali pred sebou ešte tak 700 km do Kaunasu, kde sme mali mať prestávku.

Wroclav



Litovské hranice sme prešli skoro ráno okolo 6:00. Tá noc bola peklo. Poľské cesty sú smrrrť.
Nedeľa v Kaunase- nikde nikto. Prišli sme k hradu, ktorý bol zatvorený a pred ním bola kaviarnička, tak sme si dali teda tú vytúženú (inak hnusnú) kávu a šli ďalej. 
Kaunas





Zastavili sme sa ešte na veľmi bizarnom až morbídne strašidelnom mieste - hora krížov pri Šiauliau. Je vzdialená asi 25 km od tohto mesta a je celkom známou atrakciou, za ktorou chodia turisti z celého sveta. (najmä aziati si robiť selfíčka) 
Medzi litovskými pláňami sa zrazu vystrčil pahorok, na ktorom bolo neuveriteľné množstvo krížov (a autobusov). Podľa údajov ide o číslo až cez milión. Táto hora má svoj význam už od 14. storočia, keď tam bola pevnosť livonských rytierov. Neskôr vznikol malý pahorok, ktorý bol masovým hrobom padlým poľským povstalcom. Po obsadení Litvy Ruskom a po vytvorení sovietskeho zväzu si socializmus neželal takéto miesto a niekoľkokrát boli kríže spálené. Aj práve preto sa táto hora krížov stala silným symbolom Litovcov proti socializmu. Ešte väčší význam dala tomuto miestu návšteva pápeža Jána Paula II, kedy tam aj celebroval omšu a priniesol veľkú drevenú sochu Krista. Teraz tam chodia pútnici z celého sveta a "pichajú" si tam svoje vlastné krížiky s prosbami a modlitbami. Zvláštne až divné.
Hora Krížov

Drevená socha Krista od Jána Paula II


V ten istý deň sme ešte stihli prebehnúť do Lotyšska, pozrieť Rigu a ubytovať sa pri studenom Baltickom mori. 
v Rige na čajíčku




Studený Baltik


Ráno sme opäť nasadli a rútili sme sa hore po pobreží až do Tallinu, čo bolo cca 200km Tieto krajiny majú parádnu infraštruktúru, cesty boli naozaj super, ale veľmi obmedzujúca rýchlosť 100-110km/h, načo som aj doplatila. :)

Trajekt Tallink vyplával o 12:30 a cesta trvala 3hodiny. Mali sme kajutu, tak sme sa vyspali a natiahli. V Estónsku pršalo celý čas aj v Helskinkách, keď sme priplávali. Ešte nás čakala jedna cesta z Helsínk do Turku, kde nás už čakala svokrina kamarátka Ritva s manželom Timom.



Jasminka oddychuje v kajute Tallinku

bye bye Tallin


Úžasné Fínsko

Naantali, Merimasku, Turku, Västra Börsskär, Hellsinki

Naantali je malinké mestečko na juho-západe Fínska. Práve tam sme boli ubytovaní v jednom malom bytíku blízko mora a Moomin worldu. Nepočuli ste o tom ešte? Ani ja. Je to veľmi populárna, náučná a zábavná fínska rozprávka o Mumíkoch. link na youtube: Mumíci- Jar v údolí . A ten Moomin world je niečo také ako fínsky "Disneyland". 
Brána do Moomin worldu

Naantali prístav



vysmiati fotrovci po behu

tieto farebné krásne domčeky






Z Naantali sme jazdievali do Merimasku (asi 11 km), kde býva Ritva a Timo. Je to taký väčší ostrov, na ktorý sa dá dostať cez most (jeden z mnohých), kde sú len lesy, voda a niekde v uličkách schované domčeky. Ich domček bol naozaj pekný. Veľmi sa mi páči ten škandinávsky cit pre dizajn. Samozrejme nechýbala sauna a prístup do mora,  kde mal Timo odparkované lode. 
Merimasku

schody do sauny

výhľad z domu na more a saunu



to nazbieral v lese za domom

Nevynechali sme ani najstaršie mesto Fínska Turku, ktoré bolo až do roku 1812 hlavným mestom krajiny. Prešli sme sa popri rieke Aura, dali obed, poobzerali okolie a prístav a šli naspať do Naantali.
Turku


Sedieť sa naučila vo Fínsku


Pre mňa najkrajší zážitok bol výlet loďou cez fínske archipelago až na ich vlastný ostrov, ktorý sa vola Västra Börsskär. (znamemená to niečo ako západná kapsa) 
Čo je to vlastne archipelago? Súostrovie, ktoré vzniklo ešte z čias doby ľadovej a tvorí ho  cca 40 000 ostrovčekov. Členité zalesnené ostovčeky sú typickým znakom tohto národného parku. My sme sa teda na jeden z nich dostali. Má rozlohu asi 1 hektár a sú na ňom 2 domčeky. Plavili sme sa k nemu tak hodinku a pol. Bol jeden z tisíc ostovov, okolo ktorých sme prešli. Ritva a Timo tam trávia voľné dni a takisto robia na objednávku tours. Toto je stránka http://yachting.fi/en/ a určite, ak budete v tomto okolí sa im kľudne ozvite a zabookujte si cez nich ubytovanie a urobia Vám aj okružnú jazdu po archipelagu. Sú naozaj milí a pohostinní. Neviem však povedať cenu.

kapitánka si dáva šlofíka


Domček na ich ostrove Västra Börsskär

sem ideme

z ľava: svokra, Timo, Andy a Ritva

Depatky na hrane s Timom. Inak on veľmi pekne a zaujímavo rozprával o všetkom

Šťastné bábätko

"kuchyňa" na ostrove

domček

Na ostrovčeku Västra Börsskär sme si ugrilovali ryby, prešli sme sa, oddýchli, rozbili dron a šli sa pozrieť na ďalší väčší ostrov Inio, kde sme si dali pivko. Inak ten čierny chlieb na fotke bol vynikajúci.
Veľmi príjemne som sa tam cítila. Sedíš na ostrove, medzi tisícami ďalších ostrovov, kde nikto nie je, a možno aj je, ale nikoho nevidíš. No worries!!!
Dokonca Andy jedol ryby

Inio

Pohľad na archipelago z dronu

Mapa s vyznačením ostrova a takisto vidno kde je Merimasku, Naantali, Turku


Príjemný týždeň na Juhozápade Fínska sme ukončili návševou hlavného mesta Hellsinki. Pozreli sme si ich významné chrámy a previezli sa na ruskom kole, čo bol pre mňa asi najväčší zážitok z toho mesta. No a večer sme sa naložili na trajekt a dali sme si  takmer trojhodinový napíček v kajute trajektu.

niekto to nazvládol :)




V ruskom kole




Manka prevzala riadenie v Estónsku a zastavila až pred hranicami s Poľskom. Veď nás potom aj doma "prekvapila" pokuta z Litvy. Našťastie nie sú až tak prísni. 

Viac 4000 km sme dali celkom v pohode. A môžem povedať, že nemám rada poľské cesty a dúfam, že nimi tak skoro nepôjdem. :)

Čo nás táto cesta naučila?


  • Fínsko je krásne
  • čo nás nezabije, to nás posilní
  • keď nejde o život, nejde o nič
  • bábätko je v pohode, keď aj mamka je v pohode
  • kojenie nás zachránilo pri takej dlhej ceste
  • bábätko skúsilo, že aj v augustových horúčavách vie byť zrazu príjemne chladno
  • naučila sa sama posadiť a po fínsky :)
  • nie sú potrebné diaľničné známky na cestách cez tieto krajiny
  • nafta bola najlacnejšia v Estónsku
  • poľské cesty sú hrozné 
  • cesta trajektom z Tallinu do Helskink trvala 3 hodinky, jednu cestu máte s kajutou a druhú nie, to sme si prikúpili. Spiatočný lístok na Tallink stál cca 50,- eur. (www.aferry.sk) 
naša cesta







0 komentárov:

Zverejnenie komentára

 

#BEAutifulworldbyBEA Template by Ipietoon Cute Blog Design